Kresťanstvo sa v Liptove udomácnilo už vo veľkomoravskej dobe. Jeho šíriteľmi boli benediktínski mnísi z pustovní. Zostali po nich názvy vrchov a lokalít: Svorad, Mních. Centrom pre stredný Liptov bol benediktínsky kláštor v Sielnici, zachovaný na pečatidle z r. 1670. Pri ústí Suchej doliny je vŕšok Mníšek. Spomína sa v listine z r. 1628. Druhý Mních je v Suchej doline nad Soliskom. Dá sa domnievať, že aj v okolí Matiašoviec existovali pustovne – základne christianizačnej misie v poveľkomoravskej dobe. Z tohto obdobia je známe meno prvého matiašoveckého farára – PAVOL (1560-1583). Aj ním bola zaručená katolicita farnosti Nižné Matiašovce.

Z najstaršej histórie

r. 1527 – porážka Uhorska pri Moháči

Na uhorský trón zasadol Ferdinand I. Klerici, vracajúci sa z Nemecka, šírili Lutherovo učenie. Keď v r. 1527 Liptov obsadili Ferdinandove vojská, Liptáci sa húfne pridávali k Lutherovým myšlienkam; z chrámov odstraňovali zariadenie a nástenné maľby. Podľa kanonickej vizitácie z r. 1560 si v Liptove udržali katolícku vieru veriaci vo Svätej Mare, Sielnici, Kvačanoch, Nižných Matiašovciach, Trnovci, Bobrovci, Bodiciach, Sliačoch, pri Ludrovej, v Ružomberku, Trstenom a Komjatnej.

r. 1584 – rozkol vo farnosti

V r. 1584 prišiel aj do Matiašoviec evanjelický kazateľ Anton Pribiš. Predtým pôsobil v Lipt. Teplej. Po ňom nasledovali: 1611-1620 Ľudovít Polani, v r. 1611-1612 liptovský seniora a čelný predstaviteľ združenia protestantských kňazov Liptova – Liptovského kontubernia. Pred tým od r. 1606 pôsobil ako rektor školy a kazateľ v Lipt. Sv. Mikuláši. V r. 1620 Mikuláš Nicolaides (Pred príchodom do Matiašoviec pôsobil ako rektor reformačných škôl vo Vrbovom a Ilave), 1620-1634 Štefan Ricker, 1635-1645 Ondrej Jakšy (Jakschy), rodák z Nemeckej Ľupče, 1645-1653 Andrej Kernerius, rodák z Očovej (Otsovinus) a 1654-1672 Martin Matthei, posledný protestantský kazateľ v Nižných Matiašovciach. V r. 1671 bol v Prešporku zriadený Mimoriadny súd, ktorý súdil účastníkov Wesselényiho sprisahania. V r. 1673 povolali pred súd aj evanjelického farára Martina Mattheia z Matiašoviec. Pred súdom sa vzdal svojho učenia, podpísal reverz, že nebude vykonávať kňazské úkony a odišiel do exilu. Niektorí katolíci si postavili drevený kostolík sv. Gála a stali sa filiálkou Kvačian.

r. 1678 – koniec rozkolu

V r. 1678 vypuklo stavovské povstanie grófa Imricha Thökölyho. Kam vstúpilo vojsko, evanjelici znova zabrali chrámy a dopustili sa ukrutností na katolíkoch. V Liptove zavraždili viac ako 10 katolíckych kňazov. Prenasledovanie skončilo v r. 1682, po uzavretí prímeria medzi Thökölym a panovníkom.

r. 1681 – starobylá farnosť filiálkou

Krajinský snem v Šoproni uzákonil tzv. artikuly, zabezpečujúce evanjelikom náboženskú slobodu. Nariadil evanjelikom vrátiť chrámy katolíkom. Do r. 1687 vrátili katolíkom v Liptove všetky chrámy. 5. 5. 1705 zomrel cisár Leopold I. František Rákoczi II. zvolal snem do Sečian, kde uzavreli dohodu, podľa ktorej evanjelici v Liptove opäť prevzali 23 chrámov, ale chrámy v Nižných Matiašovciach, Kvačanoch, Sliačoch, Lipt. Teplej, Dovalove, Lipt. Michale, Palúdzke, Okoličnom, jeden kostol v Ľupči, Lipt. Ondreji, Sväte Mare a Komjatnej, zostali katolíkom a evanjelické zbory tu nevznikli. R. 1709 v bitke na Švihrovej bolo Rákocziovské vojsko porazené. Maršál Siegbert Heister nariadil zabrať evanjelikom všetky kostoly v Liptove a postupne tu boli menovaní katolícki farári. Katolícke kostoly v Liptove okrem chrámov v Paludzi a Hybiach, sa vrátili katolíkom. Farnosť Nižné Matiašovce sa však neobnovila. Až do r. 1787 bola filiálkou Kvačian.

r. 1787 – filiálka Nižné Matiašovce zriaďuje „dom kurátora duší“

Počas vizitácie v r. 1795 farnosť spravoval kaplán. Zápisnica nehovorí o fare, ale o „dome a príjmoch kurátora duší“. Dom mal dve izby a komoru. R. 1765 ho dala vybudovať rodina Matiašovských. Na dvore boli tri maštale, stodola a sýpka. Vo farskej knižnici bolo 22 zväzkov kníh, medzi nimi jedna slovenská. Iné knihy, ktoré v tom čase kaplán používal, patrili kláštoru v Okoličnom. V r. 1795 bol kostolníkom Ján Gajdoš. Za svoju službu užíval roľu Kruhy s výsevom na pol korca a lúčku pri kaplnke nad dedinou. V r. 1795 žili vo farnosti len Slováci, väčšinou katolíci. Skrutátori tu narátali len 7 evanjelikov. Pod Meštrovou boli dva mlyny: jeden na múku, druhý na papier. Bola tu aj krčma.

Obnovená farnosť

Kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave Rozhodnutím č. 2125 z 19. 12. 1809 znovu zriadila farnosť v Nižných Matiašovciach. Novú drevenú faru dala postaviť rodina Matiašovských r. 1818. Budova mala kuchyňu, komoru a širokú predsieň. Dvor bol priestranný, stáli tu tri maštale v dezolátnom stave. V r. 1825 bol správcom farnosti Ladislav Wolfgang Fehérpataky. Bohoslužobný poriadok bol: v nedeľu a vo sviatok omša o 10. hod., pobožnosť v zime o 2., v lete o 3. hod. Vo feriálne dni bola omša v zime o 9., v lete o 8. hod. Každú stredu a sobotu farár vyučoval v škole náboženstvo. Vo farskej knižnici bolo 60 kníh a cirkevné matriky: krstených, sobášených a pochovaných z r. 1715-1760. Historia domus bola vedená od r. 1787. Farárovi v Matiašovciach plynulo ročne z náboženskej fundácie 273 zlatých a 7 denárov. Patrili mu: role aj lúky. Farár nemal problémy so zásobovaním drevom. Vyplývalo to z biskupskej listiny z 21. 6. 1695 a z rozkladu z 10. 7. 1719. Na fare slúžili: Ondrej Staník, Matej Sekan, Zuzana Duláková a Žofia Komárová, všetci okolo 20-roční.

Kurátorom kostola bol v r. 1825 zeman Jonáš Matiašovský z Nižných Matiašoviec. Viedol morálny život a svedomite sa staral o kostolné peniaze.
Kostolníkom bol Ján Dutka. O jeho menovaní rozhodovali patróni a vo funkcii ho potvrdzoval farár. V r. 1825 žili vo farnosti iba Slováci. Poddaní patrili zemianskej rodine Matiašovských. Žili tu väčšinou katolíci (378), 30 evanjelikov a 10 židov.
V r. 1884-1888 farnosti Kvačany a Matiašovce opäť spoločne spravoval administrátor Jozef Dónay, po ňom Eduard Hattala, Ján Vojtaššák, Martin Dolyák a Leopold Stano.

r. 1910 bola farnosť bez správcu

V r. 1910 bola farnosť bez správcu. Potom ju až do r. 1922 spravoval Ján Dorník. Za jeho pôsobenia v r. 1912 postavili novú faru. Stalo sa tak po požiari, ktorý vypukol na sviatok Najsvätejšej Trojice. Od prelomu 19. a 20. stor. stála vo Vyšných Matiašovciach drevená obecná zvonica. V r. 1987 starú zvonicu asanovali a na jej mieste postavili novú murovanú. Po šesťročnom pôsobení odišiel na dôchodok Ondrej Doranský. Dočasným správcom sa stal kvačiansky farár Leopold Stano. Nový správca Ján Bukna bol vymenovaný až 23. 4. 1931.
V r. 1931 bolo problémom najmä zásobovanie palivovým drevom. Farníci z Nižných Matiašoviec sa zaviazali dať fúru palivového dreva a kúpiť uhlie na vykurovanie fary, ale sľub nesplnili. Administrátor dostal drevo len od Poliakov z Vyšných Matiašoviec. Od komposesorátu nedostal „ani polienko“. V máji 1935 začali pokrývať kostolnú ohradu. Duchovný život vo farnosti bol podľa správcu na úpadku. Na výpomoc pri veľkonočnej spovedi si zavolal kňaza, ktorého však nebolo treba, lebo prišlo málo veriacich. Bohoslužby ignorovali najmä mladí muži. Odpust Najsv. Trojice odbavil sám. Od 14. do 22. mája 1938 boli vo farnosti misie. Napriek veľkej účasti správca farnosti skonštatoval, že misie nemali vplyv na zlepšenie morálky a cirkevného života. Veľký sviatok prežívala farnosť 3. 6. 1939, lebo birmovka, ktorá sa tu uskutočnila, bola v Matiašovciach po prvýkrát od skončenia 1. svet. vojny. Začiatkom r. 1940 bola krutá zima, čo sa prejavilo na návštevnosti bohoslužieb. Podľa správcu v niektorých farníkoch „neprebýval duch zbožnosti a horlivosti, ale radšej sa schádzali pri muzike a tanci“.
Ďalšie misie 3.-9. 4. 1943 sa vydarili, návšteva bola hojná, lebo prišli aj ľudia z okolitých dedín. Na sklonku vojny zomrel Ján Bukna. Pre frontové udalosti bolo isté, že biskup hneď nevymenuje nového správcu. Veriaci zistili, že v Ráztokách je evakuovaný kňaz Adam Repáši z Vranova. Keďže v tom čase nejestvoval kontakt s biskupským úradom, Adam Repáši sa presťahoval do Nižných Matiašoviec a dočasne tu pôsobil ako administrátor. Až v apríli 1945 prišiel do Matiašoviec nový správca Gabriel Chlebák.

r. 2002 – dekrét biskupa Františka Tondru

Po spojení Nižných Matiašoviec s filiálkami Vyšné Matiašovce a Podmeštrová do jednej obce Liptovské Matiašovce, farnosť sv. Ladislava nemala filiálku. R. 2002 biskup František Tondra dekrétom pričlenil k farnosti obec Liptovská Sielnica, ktorá mala byť pôvodne socialistickou obcou bez kostola, ako novú filiálku. Hneď po páde komunistickej totality katolíci vedení kvačianskym farským administrátorom Vladimírom Martinickým zriadili tzv. „modlitebňu“ v budove požiarnej zbrojnice. V máji 1989 ju požehnal biskup František. Projekt a maketu nového kostola ponúkol Marián Kohan zo Žiliny. V r. 1991 bol za farára L. Matiašoviec menovaný Marcel Šiškovič. Biskup ho poveril vedením výstavby kostola v L. Sielnici.

r. 2019 – dekréty biskupa Štefana Sečku

Po absolvovaní kurzov v Spišskej Kapitule diecézny biskup Štefan vystavil dekréty pre mimoriadnych vysluhovateľov Eucharistie v našej farnosti. Pre službu mimoriadnych vysluhovateľov Eucharistie sú na obdobie troch rokov vymenovaní: Peter Rusko z farskej obce a Ľubomír Glončák z filiálnej obce.

Z histórie novej filiálky

Sielnica v Liptove sa prvý raz spomína v listine z 3. 9. 1256 ako „villa Zelniche“. Okolo r. 1250, za Bélu IV. na mieste zemného hradiska postavili kamenný hrad, neskôr nazvaný Liptovský veľký hrad (zanikol r. 1474). Jeho dŕžavu, aj poddanské mestečko Sielnica, pripojili k panstvu Likavy. V 13. stor. privilegovaná vrstva magnátov a zemanov začala rozkladať občiny. Tak začal aj zánik občiny starej Sielnice. Prvá písomná správa o tom je z r. 1256, keď Belo IV. pre banskobystrického richtára Ondreja vyčlenil územie Kvačian. R. 1287 vydelili aj zem pre Matiašovce. 2. marca 1463 udelil kráľ Matej Sielnici práva mesta s nižšou súdnou právomocou a oslobodenie od mýta v okruhu 12 míľ. S úsilím Sielnice získať tieto výsady zrejme súvisí výstavba gotického kostola v 14.-15. stor. Mestečko malo pečatidlo. Zachovali sa odtlačky dvoch pečatidiel, väčšieho a menšieho z r. 1630. V strede trojvršie s tromi stromami. Z kmeňa každého stromu rastú tri konáre, zakončené troma vetvami. Pred trojvrším je budova kláštora.
Motív trojky v erbe Sielnice hovorí o historickej minulosti, viažúcej sa k sielnickému kostolu. Dávnu minulosť vyjadruje vyschnutý strom, vyschnuté konáre a vetvy. V dávnej minulosti mal sielnický kostol postavenie matky. Počet takto vzniknutých vidlicovitých krížov napovedá, že v predrománskej minulosti bol kostol posvätený, teda nebol filiálny. V Sielnici bol farár až od r.1560. Po spustošení konc. 16. stor. zostalo v Sielnici iba 19 sedliackych domov a 7 komorníckych.br> Podľa kanonickej vizitácie z r. 1560 si v Liptove udržali katolícku vieru veriaci vo Svätej Mare, Sielnici, Kvačanoch, Nižných Matiašovciach, Trnovci, Bobrovci, Bodiciach, Sliačoch, pri Ludrovej, v Ružomberku, Trstenom a Komjatnej.

r. 1778 už bola Sielnica filiálkou Trnovca

Neskôr – až do reformácie – filiálkou Lipt. Svätej Mary. Po skončení náboženských rozbrojov a po mieri r. 1711 nastali pokojnejšie časy. Mnoho rodín však ušlo na Dolnú zem, oslobodenú spod tureckej moci. Aj zo Sielnice odišlo 22 poddanských rodín. Napoleonovské vojny na zač. 19. stor. priniesli hospodársky úpadok. Navyše r. 1831 zomrelo na mor v Sielnici 81 ľudí. Mestečko sa však postupne sa vzmáhalo. Vo väčšom sa tu tkalo plátno, dorábala sanitra, pracoval pivovar, mlyn, píla i pálenica. Aj preto sa počet obyvateľov zvyšoval: r. 1828 tu žilo až 1183 ľudí. V r. 1839 udelil kráľ Ferdinand V. mestečku výsadu trhov a v r. 1849-1854 bolo v nej sídlo okresu pre obce na pravom brehu Váhu. Napriek tomu v r. 1863 už tu žilo len 878 obyvateľov. R. 1900 bolo v obci 153 domov.

1. svetová vojna

Prvá svetová vojna v r. 1914-1918 si vyžiadala obete aj na životoch sielnických občanov. Na frontoch v Rusku a Taliansku zahynulo 42 Sielničanov. Vyhlásenie ČSR r. 1918 sielničania privítali. Prestal národnostný útlak, otvorili sa slovenské školy, úrady a súdy, slovenčina popri češtine bola úradnou rečou
V novembri 1918 tu vznikla miestna národná rada a od marca 1919 obecný výbor. V r. 1919-1925 pôsobila v obci jednota Sokola. V r. l920 vznikol kultúrno-osvetový spolok Beseda a r. 1921 Podtatranské elektrické družstvo Potenciál.

r. 1924 pričlenili k Sielnici osadu Brnice

Obec Brnice mala r. 1921 už iba 40 obyvateľov a ležala 2 km severne od Sielnice. R. 1925 obec zriadila knižnicu. R. 1929 tu bolo založené Úverové družstvo. R. 1930 sa tu konala manifestácia za zriadenie Slovenskej vysokej školy technickej. R. 1935 bol založený Včelársky spolok. Sielnica bola napojená na verejnú sieť r. 1942. Koncom vojny bol ustanovený revolučný národný výbor. Obec bola oslobodená 4. apríla 1945. V r. 1946 sa názov obce (od r. 1918 Sielnica, predtým Selnice, Sielnitz, Szielnicz) zmenil na Liptovská Sielnica. V r. 1949 založili Jednotné roľnícke družstvo, r. 1951 zriadený dom kultúry. Na základe uznesenia vlády č. 288 z 27. 5. l964 začala výstavba priehrady Lipt. Mara. V r. 1974 už bola takmer dobudovaná. Počet obyvateľov v obci Liptovská Sielnica stále klesal. Vedúci družstva chodili po okolí a nahovárali ľudí, aby sa prisťahovali do Lipt. Sielnice. Sľúbili im zamestnanie i ubytovanie v opustených domoch s tým, že v novej obci im postavia družstevné bytovky, alebo si budú môcť postaviť rodinné domy. Tým, ktorí vyčkali, kým sa definitívne rozhodlo o začatí výstavby novej obce, sa vrátila nádej, že obec ako jediná z 11 zaplavených bude zachovaná, zachová si meno a časť pôvodného obyvateľstva. Nikto netušil, koľko strádania budú musieť vytrpieť.

1. januára 1972 pričlenili družstvo k Štátnemu majetku Lipt. Teplá, ktorý obhospodaroval 700 ha poľnohospodárskej pôdy. Stavebná skupina, ktorá mala pomáhať pri výstavbe novej obce zanikla s družstvom. Od tej chvíle rodiny stavali svojpomocne, kým hrádza priehrady rástla zo dňa na deň rýchlejšie. Stavitelia si mohli vybrať len z troch typov rodinných domov. Problémom boli aj financie. Za dom v starej obci štát vyplatil najviac 100 tisíc Kčs, za pozemok 4 Kčs/m2 a za poľnohospodársku pôdu 0,40 hal./m2. Za pamiatkový kostol 600 tisíc Kčs. Tak stanovil „zákon“. Neexistovalo žiadne odvolanie. Vážnym problémom bol nedostatok remeselníkov v obci. V starej obci bola kvalitná pôda. Otcovia viedli deti k práci na poli. Len veľmi nadané deti dávali rodičia na štúdia, často na poľnohospodárske školy. Kto vyštudoval iný odbor, do obce sa už nevrátil.

Rovnaké problémy zjednocovali pôvodnú komunitu s „prisťahovalcami“, žili rovnako ťažký život, chodili zo zamestnania na stavbu. Rodiny však plnili svoju základnú funkciu – vychovávali potomstvo. Prisťahovaním nových ľudí sa menil nielen počet obyvateľov, ale aj pomer katolíckych a evanjelických rodín v prospech katolíkov. V r. 1961 žilo v Sielnici 600 ľudí v 164 domoch, z toho asi 120 pracovalo na poli. Ostatní cestovali za prácou do liptovských mestečiek. Najnižší počet obyvateľov bol v r. 1970, keď tu v 107 domoch žilo 365 ľudí. V rokoch komunistickej totality však veriaci – katolíci i evanjelici – nedokázali vytvoriť súrodé spoločenstvá. Veriaci nedostali súhlas na výstavbu kostolov a na bohoslužby chodievali do okolitých obcí.

V r. 1981 je prvý zápis krstu Sielničana v Matrike pokrstených v Lipt. Matiašovciach. Lipt. Sielnicu dostal do dočasnej správy Michal Lipták, správca farnosti Lipt. Matiašovce. Pri sčítaní ľudu, domov a bytov 3. 3. 1991 bolo už v Lipt. Sielnici 511 obyvateľov, z nich 224 rím. kat., 184 ev. a. v., 2 gr. kat. a 75 bez vyznania. V r. 2002 bola Lipt. Sielnica pričlenená ako filiálka do farnosti sv. Ladislava.

Kostoly

Zaniknuté kostoly

Kostol svätej Heleny

Kostol dali v Nižných Matiašovciach postaviť zemania. Prvá písomná zmienka o ňom je z r. 1356. Ostatný písomný doklad o ňom je z r. 1560. Bol to jednoduchý jednoloďový kostolík bez veže. V r. 1584-1673 ho využívali protestanti a pôsobili tu protestantskí kazatelia. Na konci 16. storočia ho prebudovali na modlitebňu.
Po odchode ostatného kazateľa schátral.

Drevený kostol svätého Gála

Kostol dali postaviť v Nižných Matiašovciach zemania, verní katolícej viere. Prvá písomná správa o ňom je v kanonickej vizitácii z r. 1694. Mal krídlový oltár s obrazom sv. Heleny, ktorý pochádzal z pôvodného kostola sv. Heleny.
Podľa vizitácie z r. 1694 bol celodrevený kostolík filiálnym kostolom farnosti Kvačany.

V súpise cirkevného majetku z 19. 7. 1733 sa uvádza, že v Matiašovciach stoja dva kostoly, ale po r. 1733 sa drevený kostol sv. Gála zrútil.

Farský kostol sv. Ladislava

Kostol dal postaviť „Ladislav Matiašovský z Nižných Matiašoviec, biskup nitriansky, taktiež župan a radca cisársko-kráľovského veličenstva a kancelár Uhorského kráľovstva… svojimi nákladmi…“. 20. marca 1697 na mieste kostola sv. Heleny dokončili jednoloďovú barokovú stavbu, s pristavanou sakristiou a vežou. V 18. stor. kostol obohnali barokovým opevnením so strielňami a baštami. Fasáda lode rozčleňujú polkruhovo zakončené okná s renesančnými kovanými mrežami.
Na hlavnom ranobarokovom oltári sv. Ladislava sú sochy: Katarína Alexandrijská, P. Mária s Ježišom, Barbora; Vojtech?, Alžbeta Uhorská, Gál, Helena, Martin?; Štefan Uhorský, apoštol Peter, Ladislav, apoštol Pavol, Gejza.
Rokokový oltár Najsv. Trojice je z r. 1767, ranobarokový oltár Sedembolestnej z r. 1675 a barokový oltár Nanebovzatia P. Márie z r. 1741.
Obraz Ukrižovania je z 2. pol. 18. stor., dva oltárne obrazy z 18. stor., krypta rodu Matiašovských a epitaf z r. 1697. Najstarší zvon „Ladislav“ je z r. 1701.
Striebornú monštranciu daroval kostolu v r. 1711 Juraj Matiašovský.
Vo vizitácii z r. 1732 sa spomína fundácia 500 zlatých: 400 zl. od biskupa Ladislava a 100 zl. od Heleny Matiašovskej. V súpise z r. 1744 sa uvádzajú fundácie, ktoré kostolu dal v r. 1709 a 1712 Juraj Matiašovský.
V r. 1825 kostol získal pozemok v hone Proti Božej muke. Pozemok Založnica získal kostol kúpou od Jozefa Gálfiho v r. 1799. Kostolu patrila lúka Na Slatvinách.
V r. 1916 zobrali z veže tri zvony na zbrojársku výrobu. V r. 1922 doviezli starší organ z Liesku.
Po skončení prvej svetovej vojny ostal vo veži len zvon z r. 1701. V r. 1926 bola zbierka na nové zvony. Zvony objednalo miestne chrámové družstvo. Väčší zvon zasvätili Sedembolestnej P. Márii a umieráčik sv. Jozefovi – patrónovi šťastnej smrti. Posviacka zvonov bola 22. 8. 1926.
V r. 1928 sa maďarské vojnové obligácie menili za nové československé dlhopisy. Kostol a fundácie mali obligácie v hodnote 10.900 korún, za ktoré dostali 75 %, t.j. 8.175 korún v štátnych dlhopisoch.
Po vojne v r. 1946 mal mlynár pod Meštrovou elektráreň. Farár chcel elektrifikovať kostol, ale cena 30 tisíc korún bola vysoká. Miestny národný výbor rozhodol, že prostriedky neposkytne. Farár zvolal schôdzu žien; dohodli sa, že každá bude chovať sliepku, a vajíčka od nej obetuje kostolu. Na osvetlenie prispel biskup Ján Vojtaššák.

Filiálny kostol svätých Cyrila a Metoda

Posviacka pozemku pod kostol bola 5. 6. 1992, vo sviatok sv. Cyrila a Metoda. Pozemok odkúpila farnosť od obce za 30.000 Kčs. Veriaci stavali kostol svojpomocne. Pri práci sa navzájom spoznávali. Na návrh farára zvolili „Prípravný výbor výstavby kostola“ a zriadili v banke účet. Nik z farníkov nechcel prevziať zodpovednosť za vedenie prác, preto farár prizval na pomoc Jána Rusnáka z Bratislavy. Spočiatku prevládala túžba i úsilie mať kostol. Ale už pri betónovaní základov niektorí reptali na vysoké náklady. To stálo veľa síl farára i vedúceho stavby. Napriek tomu v novembri 1992 bola stavba zastrečená.

V r. 1993 bola dokončená elektroinštalácia a omietky. Vežu, do stavby ktorej sa obávali pustiť aj renomované liptovské firmy, nakoniec zvládli ľudia sami. Stálo to veľa síl a dôvtipu najmä vedúceho stavby. Spoločná práca stmeľovala veriacich a generovala jadro budúcej komunity. Netypická stavbe, stúpajúce životné náklady, nárast sociálnych neistôt, ale najmä devalváciou hodnôt poznačená generácia, viedli farára k prerušeniu prác na stavbe a budovaniu „živého chrámu“. Naďalej sa však zhromažďovali finančné prostriedky.

V novembri 1994 veriaci Kvačian a L. Sielnice previezli jeden zvon z kvačianskeho kostola. Zvony z kostola v starej obci, boli od r. 1974 umiestnené vo veži kostola v Kvačanoch. Na odporúčanie farára, ako prejav vďaky za opateru zvonov i za prácu na novom kostole, jeden zvon nechali kvačianskej farnosti. Na zvone v novom kostole, je nápis: „Keď Vás budím vstaňte, keď Vás volám príďte, keď sa lúčim plačte. Rok 1929 z milodarov rím. kat. rodín.“ Po prekonaní ťažkostí vo vnútri spoločenstva práce na stavbe kostola pokračovali. V r. l996 boli osadené okná, zadebnený strop, prevedené nátery, schodiská a zábradlia.

Rok 1997 bol dôležitý pre celú farnosť: primície 1. sielnického novokňaza Pavla Adamčiaka – 29. júna; 23. septembra rekolekcie kňazov s biskupom Andrejom a 16. novembra posviacka nového kostola sídelným biskupom Františkom.
Tieto historické udalosti dodali silu k záverečným prácam. Dotvárali však najmä duchovný chrám z predtým nezžitého spoločenstva. „Veľké veci s nami urobil Pán.“, oznamovali vtedy pohľadnice z Lipt. Sielnice, obce ktorá bola vzkriesená z duchovnej smrti do nového života. Obdobie výstavby kostola bolo aj obdobím formovania sa osobností.

Misijná práca, konštruktívna spolupráca a bezkonfliktné vzťahy vedúcich osobností mali výrazný vplyv na formovanie spoločenstva a jeho nasmerovanie do budúcna. „Základným kameňom“ kostola je tehla z pôvodného asanovaného kostola. Z neho sú aj dva zvony a časti zariadenia (luster, večné svetlo, kríž a zadné svetlá.

Zloženie spoločenstva charakterizuje aj pôvod tých, ktorí na seba prevzali úlohy:

• kostol odovzdal cirkvi: Šimon Kačmarčík, rodák z Toporca
• organista: Milan Furgalák, (L. Trnovec)
• kostolník: Pavol Odlévak (V. Borové)
• tajomník hospodárskej rady: Ľubomír Glončák (Borové)
• ružencová matka: Janka Surová (Sliače pri Rbk)

V r. darovali sochu betlehemského dieťaťa manželia Anna a Juraj Mitura, ktorí ju doniesli z Betlehema.

V r. 2017 doniesol farár Marcel Šiškovič monštranciu z Fatimy.

Organ v Kostole svätých Cyrila a Metoda

28. 12. 2018 liptovskomikulášsky dekan Stanislav Culka požehnal nový organ. 17. septembra 2018 organári z Popradu: Peter Franzen, … a Tomáš … začali s montážou nového organa v Liptovskej Sielnici. Po požehnaní organa moderátorka Karin Furgaláková uviedla prvý Vianočný ekumenický koncert. Inicioval ho dozorca evanjelického zboru Michal …

V koncerte účinkovali: Denisa Furgaláková – organistka z Lipt. Sielnice, ženská Spevácka skupina Fortuna z Košíc, Mgr. Art. Juraj Mičúnek – organista v Topoľčanoch, Mgr. Metod Rakar – organista v Lipt. Hrádku, organista Peter Franzenz Popradu, organista Marek Mosnár z Topoľčian a speváčka Emília Hollá z Lipt. Sielnice.

Počas koncertu prvý raz začal slúžiť infomačný displej na čelnej stene kostola. Displej obsluhovali: Zuzana Furgaľáková a Karin Hrošová, ktorá je poverená jeho obsluhou počas nasledujúceho obdobia.

Rrekonštrukcia farského kostola

V r. 2013 začala príprava obnovy farského kostola sv. Ladislava. Od začiatku bolo jasné, že rekonšrukcia bude náročná a nákladná. Začali sme rekonštrukciou strechy. Keďže komunisti zaevidovali kostol do Súpisu kultúrnych pamiatok, musel – podľa zákonov SR – každú opravu schváliť Krajský pamiatkový úrad v Žiline. Problémy s pamiatkármi podrobne opisujem vo svojej práci „Sen“.
…Ingrid Benčová

Kaplnky, kríže, plastiky

Kamenný kríž a kaplnka vo Vyšných Matiašovciach

Patronát: Michal Jaňák

Kamenný kríž dal osadiť Jozef Matiašovský na vŕšku pri potoku. Pri ňom stála pôvodne drevená zvonica, na mieste ktorej dal Michal Lipták postaviť kaplnku, v ktorej konali pohrebné obrady. Od r. 2017 v nej býva (okrem pohrebov) sv. omša v deň Povýšenia sv. Kríže a Pastierska omša na Vianoce.

Kaplnka sv. Kríža uprostred dediny

Patronát: rodina Daniela Fuziu

Kaplnku dal postaviť kňaz Demeter Matiašovský.

Plastika sv. Jána Nepomuckého

Patronát: Miroslav Benčo

Kamennú plastiku dal osadiť Ladislav Matiašovský v r. 1697.

Kríž pri ceste na Prosiek

Patronát: Alojz Rakučiak

Kríž na Trojmedzí

Patronát: rodina Miroslava Benču

Pôvodný kamenný kríž na Urbánkach pri Fajčíkovom sade z r. 1867 sa rozpadol.
V r. 1977 osadil drevený kríž p. Líška z Beňušoviec. Kríž sa zvalil r. 1997.
15. 9. 1997 bol požehnaný nový drevený kríž. Dala ho postaviť rod. Jozefa Galicu st.a Pavola Galica z Dlhej Lúky. Kríž urobil Sýkora Ľudevít z Lipt. Trnovca. Kríž po sv. omši, ktorú koncelebrovali Marcel Šiškovič, farár liptovskomatiašovecký a novokňaz Pavol Adamčiak, rodák z Lipt. Sielnice, požehnal Michal Pačnár, administrátor Lipt. Trnovca. (zaznamenala Anna Galicová) Súčasný kríž postavili majstri z Oravy, ktorí opravovali farský kostol.

Kríž na cintoríne

Patronát: Viera Ťapajová

Kríž dala postaviť Katarína Lovichová. V r. 2017 bol prenesený k dolnému vchodu do areálu kostola.

Misijný kríž

Patronát: Anna Kojšová

V r. 2017 bol postavený liatinový kríž ku vchodu do areálu kostola.

Pamätná tabuľa na zomrelých kňazov

Patronát: Viola Fuziová

V prvom ľavom výklenku ohrady kostola bola v r. 2017 osadená a požehnaná tabuľa.

Pamätník spišských Kolakovičovcov v Liptovskej Sielnici

Patronát: občianske združenie SPREMNI

V r. 2017 sa konal 1. ročník medzinárodnej akcie ODKAZY. Pamätník požehnal Mons. Petr Piťha z Prahy.

Kríž pri futbalovom ihrisku

Vlastník: obecný úrad

2018

Kaplnka fatimskej Panny Márie

Patronát: rodina Miroslava Ratulovského

2018

Bbetlehem vo farskom kostole

R. 2019 členky Ružencového bratstva pri farskom kostole zakúpili a darovali farskému kostolu nový betlehem. 24. 12. pri rannej bohoslužbe slova ho požehnal farár Marcel Šiškovič. Betlehemské svetlo k nemu doniesla Natália Rusková.
betlehem vo filiálnom kostole

R. 201? manželia Juraj a Anna Miturovci doniesli z Betlehema a filiálnemu kostolu darovali plastiku betlehemského dieťaťa. Požehnal ju farár Marcel Šiškovič. Betlehemské svetlo k nej r. 2019 doniesol Sebastian Glončák.

Škola

V Nižných Matiašovciach existovala farská škola od konca 16. stor. Prvým známym učiteľom bol katolík Andrej Hanko. Učil tu okolo r. 1713, v r. 1714 odišiel učiť do Ludrovej. Ďalším známym učiteľom je Ján Sokol. Do Matiašoviec prišiel v 20-tych rokoch 18. stor. V súpise cirkevného majetku z 19. 7. 1733 sa uvádza, že škola vyžadovala opravu. Vybudovali stodolu a maštaľ na školskom dvore. Učiteľ dostával z N. Matiašoviec 7 kôp obilia, z toho dve tretiny ozimín a tretinu jarín. Z obidvoch dedín mu patrilo 14 meríc žita a 16 a 2/3 merice ovsa. Ročne získaval asi 4 zlaté za kantácie, pohreby, pečenie oblátok, pohreby a dary. Za výuku žiakov nedostával nič.

V r. 1736-1752 bol učiteľom Matej Ivanovič. Na základe pokynu Kráľovskej miestodržiteľskej rady Liptovská stolica urobila súpis učiteľov koncom r. 1776. Elaborát bol schválený na generálnej kongregácii 19. 2. 1777. Školy boli obyčajne len v sídle farnosti, ale aj v N. Matiašovciach ako starom sídle farnosti. Učiteľom bol Ondrej Jakšy (Jakly?). Do školy chodilo 10 žiakov a každý platil učiteľovi 30 denárov ročne a každú sobotu vajíčko. Zásobovanie školy drevom obec nezabezpečovala – každý žiak v zime prinášal denne jedno poleno. Učiteľ si privyrábal vypisovaním ohlášok, zapisovaním krstu detí, spevom na pohreboch, zvonením a koledou.

V r. 1795 bol učiteľom Jozef Fábry. Vyučoval čítanie, písanie, počty, náboženstvo a základy latinčiny. Náboženstvo vyučoval každú stredu a sobotu. Na inšpekciu chodil pravidelne kaplán, ktorý skúšal žiakov.

Podľa kanonickej vizitácie z r. 1825 najstaršiu známu školskú budovu postavili okolo r. 1755. Bola drevená a v r. 1825 už bola v zlom stave. Vyžadovala si opravu, o čo sa mali postarať patróni – zemepáni. Učiteľom v r. 1825 Ignác Ozyma. Nemal kvalifikáciu, ale dodržiaval zásady morálky a žil v pokoji s miestnymi ľuďmi. Jeho nadriadeným bol farár. K povinnostiam vtedajšieho učiteľa patrilo aj organovanie, ak nebolo kostolníka, staral sa o kostol a spieval na pohreboch. V škole vyučoval písanie, čítanie, počty a náboženstvo. Učebnice neboli, učiteľ mal len metodickú príručku a inštrukcie. V Advente a pred Veľkou nocou nacvičoval spev. Od nepamäti bol aj obecným notárom. Spisoval kúpno-predajné a iné zmluvy, testamenty a iné dokumenty. Príjmy učiteľa zabezpečovali patróni.

Podľa súpisu z r. 1842 škola v Nižných Matiašovciach patrila do školského obvodu Bratislava, Spišskej diecézy a Stredného liptovského dištriktu. Škola je označená ako „vernacula“, to značí, že sa vyučovalo v rodnom jazyku. Kapacita školy v tom čase postačovala. Zemepáni Matiašovskí mali právo ustanovovať učiteľa a správcu. V r. 1842 bol správcom Joannes Schvartz a učiteľom Ignác Hradský. Svoje úlohy si plnil svedomite. V N. Matiašovciach učil od r. 1836. Mal kvalifikáciu a dobre ovládal slovenčinu, priemerne latinčinu a maďarčinu. Učil okolo 15 žiakov, aj napriek tomu, že v obdivoch dedinách v tom čase žilo viac detí. Všetci žiaci boli katolíci.

Ďalšie údaje o škole v Nižných Matiašovciach prináša výkaz za škol. r. 1845/1846. Škola je v ňom označená ako triviálna, teda žiaci sa učili čítať, písať a počítať. Stále tu učil Ignác Hradský, absolvent preparandie v Sp. Kapitule. Učil aj základy maďarčiny a latinčiny, náboženstvo a biblické dejiny. Učiteľ aj organoval a predspevoval piesne. Viedol morálny život, vzorne sa staral o rodinu a vyhýbal sa škandálom. Škola bola vďaka patrónom aj v r. 1846 v dobrom stave. Riaditeľom školy bol Jozef Kovalčík, správca farnosti.

V druhej pol. 19. stor. pôsobili v N. Matiašovciach viacerí učitelia. V 70-tych rokoch Ján Plauka, po ňom Štefan Janák a v r. 1895 Imrich Matiašovský, rodák z Matiašoviec. Počas jeho pôsobenia postavili novú budovu jednotriednej katolíckej školy s bytom pre učiteľa. Pri kopaní základov našli viaceré hroby z okolia starého kostola sv. Gála. V r. 1912 prišiel do N. Matiašoviec učiť Ján Kelemen. V r. 1907-1909 učil v Matiašovciach na Spiši, neskôr vo Veľkom Borovom, Slivníku v Zemplíne, vo Sv. Kríži a v r. 1912-1917 v N. Matiašovciach.

V r. 1917-1923Gabriel Sajták. 19. 8. 1923 boli voľby nového učiteľa a organistu. Z dvoch prihlásených kandidátov jednohlasne zvolili Štefana Ujčeka. Ten však bol 1. 10. 1925 povolaný na vojenčinu . Za náhradnú učiteľku bola zvolená Agneša Martincová. Keďže neovládala hru na organ, kantorom bol Emil Matiašovský.

V r. 1926 bol konkurz na miesto učiteľa. Zvolená bola Mária Hatiarová, ktorá mala aj kvalifikáciu. Školský rok začal 1. 10. 1926. Bol však kratší, lebo v januári 1927 vypukla epidémia osýpok.

Nový škol. rok začal 1. 9. 1928. Počet žiakov stúpol na 22. Hatiarová sa učiteľského miesta zriekla a 1. decembra 1928 odišla do Karlovej Vsi. Od 15. 9. 1929 do 30. 6. 1930 učil ako pomocný učiteľ Emil Matiašovský ml.
Od 1. septembra 1928 nastúpil za učiteľa kvalifikovaný Peter Galica. Koncom škol. r. 1931 sa miesto učiteľa opäť uvoľnilo. 30. 9. 1931 zo šiestich kandidátov zvolili Jozefa Hanzela, ktorý nebol kvalifikovaný a slabo hral na organ. Neskôr administrátor zistil, že Hanzel bol dokonca vylúčený z učiteľského ústavu v Turč. Tepliciach a tamojší učitelia navrhli ministerstvu, aby ho vylúčilo zo všetkých škôl v republike. Učiteľ mal stále spory s administrátorom. Medzi ľuďmi však bol však obľúbený, lebo sa s nimi stretával v miestnej krčme.

Po odchode J. Hanzela bol v r. 1932 zvolený za nového učiteľa Ján Droppa. Hoci nemal kvalifikáciu, rozvíjal v obci kultúru. Kontrola škol. inšpektora však nedopadla priaznivo. Zistil viaceré nedostatky. 3. 7. 1932 bol jednohlasne zvolený Július Kudzbel. Úrad organistu nastúpil hneď po nástupe. Učiť začal 2. 9. a zakrátko sa aj presťahoval do N. Matiašoviec. Situácia školy po jeho nástupe sa stále zhoršovala. V r. 1934 ľudia odmietali platiť cirkevnú daň na udržiavanie školy; žiadali, aby tu bola zriadená štátna ľudová škola. S tým však nesúhlasil správca farnosti.

V r. 1936 chýbali financie a ľudia nechceli prispievať. Na vykurovanie školy sa skladali len rodičia, ktorí mali školopovinné deti. Inšpektor žiadal nápravu. Bolo nutné zabezpečiť nové školské pomôcky a vymeniť lavice. K nespokojencom, ktorí chceli pre školu použiť financie, ktoré zostali po oprave kostola, patrili Kudzbel, Ján Koška a starosta Koloman Urban. Správca farnosti však peniaze neposkytol a vytvoril z nich fundáciu.

1. 1. 1941 vstúpil do platnosti nový školský zákon a učitelia sa stali štátnymi zamestnancami. Ministerstvo dekrétom z júla 1941 školu pretvorilo na rímsko-katolícku ľudovú školu. Učiteľ Kudzbel bol pre spory so správcom farnosti rozhodnutím ministerstva preložený. Podľa J. Buknu si učiteľ neplnil povinnosti a nechodil do kostola, takže nemal kto hrať na organe. Keď šiel do krčmy objednal všetkým sud piva a búril ľudí proti správcovi farnosti a novému učiteľovi Danielovi Florekovi. Kudzbel dokonca zbieral podpisy na petíciu, aby zostal v Matiašovciach. Do sporu sa pripojili aj Peter Kubáň, Ján a Imrich Fiedorovci, Július Rojček, Štefan Benčo, Daniel Vietoris a Viliam Gregorec – postavili sa na stranu učiteľa. Nakoniec ostal v Matiašovciach nový učiteľ Daniel Florek, ktorý však pre vojnové udalosti narukoval do Trenčína. Namiesto neho prišiel 21. 10. 1941 výpomocný učiteľ Ondrej Štrba a neskôr Mária Považanová. Učiteľskú službu nastúpil Florek opäť od 15. 9. 1943 až do r. 1949.

Cintoríny

V r. 1825 mala farnosť štyri cintoríny. Hroby kopali veriaci sami. Na pochovávanie slúžil cintorín, na ktorý dal pozemok Ján Ľudovít Matiašovský. Požehnaný bol v r. 1821.

cintorín vo Vyšných Matiašovciach.

Do cintorína vo Vyšných Matiašovciach pochovávali aj nekatolíkov.
Pôvodne tam boli dva cintoríny, rozdelené cestou. Po ľavej strane cesty bol starší cintorín, (pravdepodobne zemanský), po pravej strane bol tzv. Poľský cintorín.
V ostatných rokoch 20. stor. obec z nich oplotením vytvorila jeden cintorín.

Cintorín v Nižných Matiašovciach.

Cintorín pri farskom kostole. Pochovávalo sa v ohrade okolo kostola. Dnes sa pochováva do cintorína, ktorý je ohradený za hradbami. V r. 2018 farský úrad podpísal s obecným úradom nájomnú zmluvu o prenajme pozemku cintorína obci s ústnou výhradou, že hrobové miesta vľavo od kríža budú poskytované len služobníkom Cirkvi a to bezplatne.
cintoríny v Liptovskej Sielnici

cintorín v Liptovskej Sielnici.

Po zlikvidovaní obce zostal cintorín trnoveckej filiálky nedotknutý na brehu priehrady Liptovská Mara. Slúži pre celú obec. Zachoval sa aj cintorín osady Brnice.

cintorín v Brniciach

Vedľa nového kostola zostal na dolnom konci novej obce zanedbaný kamenný kríž s nečitateľným latinským textom a niekoľko zanedbaných hrobov.
Hroby obnovili až po vybudovaní kostola. Pozemok cintorína sa stal majetkom obce. Do tohto cintorína sa už nepochováva.