Farnosť Liptovské Matiašovce

Administrátori

Správcovia farnosti

1560-1584 prvý matiašovecký farár Pavol

Pridŕžal sa katolíckych zvyklostí a ich zachovanie bolo zaručené v podmienkach farnosti Nižné Matiašovce zrejme len jeho osobou.

1717-1801 administrátori farnosti Kvačany a filiálky Nižné Matiašovce:

  • 1717-1720 Ondrej Trstiansky
  • 1720-1725 Ján Václav Staufent
  • 1725-1735 Matej Palumbíni
    narodil sa r. 1699. Teologické štúdiá ukončil v Budíne, ovládal slovenčinu i nemčinu. Bol správcom kvačianskej farnosti a filiálky Nižné Matiašovce.
  • 1735-1759 Juraj Horanský
    narodil sa r. 1707. V Kvačanoch pôsobil od r. 1735. Plynule ovládal slovenčinu a maďarčinu.
  • 1760-1778 Štefan Kostka
  • 1778-1796 Juraj Kobzay
  • 1796-1801 Ján Droppa
  • 1801-1821 administrátor Demeter Matiašovský
    • 1801-1808 – člen františkánskeho rádu, študoval filozofiu v meste Sebes, teológiu v Hlohovci. Pôsobil na viacerých miestach už 25 rokov, okrem iného aj v ostrihomskej a nitrianskej diecéze. Pred tým ako prišiel do Nižných Matiašoviec v r. 1787, pôsobil osem rokov vo Svätej Mare. Bol členom Učeného Tovarišstva.
    • 1810-1821 – Má zásluhu na vybudovaní sochy uprostred dediny. Sám sa staral o údržbu všetkých pamiatok, na čo obetoval 30 zlatých.

1822-1826 druhý matiašovecký farár Ladislav Wolfgang Fehérpataky

Zeman s prídomkom „de aedem et Kelecsen“ (z Kľačian). Za kňaza bol vysvätený 20. 10. 1822. Teologické štúdiá absolvoval v Spiš. Kapitule. Po skončení štúdií bol tri mesiace kaplánom v Čimhovej. Do úradu farára Nižných Matiašoviec ho uviedol 27. 2. 1822 Anton Fridmanský, generálny kapitulný vikár. Zomrel v Lipt. Kľačanoch 4. 12. 1851.

1826-1832 administrátori:

  • 1826-1832 Ondrej Mišík
    narodil sa 21. 12. 1796. Za kňaza bol vysvätený 2. 1. 1820. V Nižných Matiašovciach pôsobil od 30. 11. 1826 do 25. 9. 1832. Zomrel 29. 3. 1866.
  • 1832 Vendelín Vilček
    • 1832 – 1833 Hubová, farár v Stankovanoch

1832-1835 tretí matiašovecký farár Ján Sivý

Narodil sa 10. 4. 1803. Za kňaza bol vysvätený 11. 9. 1826. Farárom v Nižných Matiašovciach bol od 10. 10. 1832 do 27. 3. 1835. Zomrel v Chyžnom 19. 3. 1867

1835-1874 administrátori:

  • 1835-1838 Florentín Bugány
  • 1838-1846 Ján Schwartz
    narodil 21. 8. 1814 a za kňaza bol vysvätený 14. 10. 1837. V Nižných Matiašovciach pôsobil od 30. 8. 1838 do 4. 2. 1846. Zomrel 25. 1. 1871.
  • 1846-1863Jozef Kovalčík
    narodil sa 12. 3. 1819 a za kňaza bol vysvätený 29. 7. 1845. Od 11. 2. 1846 do augusta 1863 pôsobil v Nižných Matiašovciach. Zomrel v Mútnom 12. 5. 1869.
  • 1863-1874 Karol Kostka
    narodil sa 16. 9. 1837 v Spiš. Vlachoch. Po skončení štúdií bol vysvätený za kňaza 23. 9. 1860. Po vysvätení bol kaplánom v Žehre, od r. 1851 v Liptovskom Mikuláši. Po skončení pôsobenia v Hybiach a Nižných Matiašovciach, odišiel za farára do Lipt. Revúc. Od r. 1883, až do smrti 10. 7. 1908 bol farárom v Nemeckej Ľupči.

1874-1884 štvrtý matiašovecký farár Jozef Herkely

Narodil sa 30. 12. 1841 vo Vavrečke. Za kňaza bol vysvätený 27. 7. 1867. Začínal ako kaplán v Sedliackej Dubovej, v r. 1869 v Dolnom Kubíne, od r. 1870 vo Veličnej, neskôr v Oravskom Podzámku a Ružomberku. Od r. 1874 spravoval farnosť Nižné Matiašovce, od r. 1875 ako farár. Po odchode z Matiašoviec sa stal farárom v Bzinách, kde zomrel 26. 4. 1898. Napísal: Jozef Herkely: Zvyky a obyčaje pred i počas svadby (Bziny, Krivá na Orave)

1884-1911 administrátori excurrendo:

  • 1884-1888 Jozef Dónay
    narodil sa 24. 3. 1858 v Topoľčanoch. Vysvätený bol 21. 6. 1881. Ako kaplán pôsobil v Liptovskej Lúžnej, od r. 1882 v Ružomberku, v r. 1884-1888 správca farností Kvačany a Nižné Matiašovce. Po odchode z Liptova bol odv r. 1888 farárom v Štefanovej v Bratislavskej župe. Zomrel v Bobrovci 7. 7. 1916.
  • 1888-1902 Eduard Hattala
    narodil sa 27. 1. 1859 Bardejove. Za kňaza bol vysvätený 6. 6. 1881. Bol kaplánom v Lokci, od r. 1890 v Zákamennom, od r. 1891 v Spišskej Starej Vsi a od r. 1888 ako správca farností Kvačany a Nižné Matiašovce. V r. 1902 odišiel na odpočinok a 16. 9. 1903 zomrel.
  • 1902-1903 Ján Vojtaššák
    narodil sa 14. 11. 1877 v Zákamennom. Gymnazium absolvoval v Trstenej a Ružomberku. Teológiu vyštudoval v Spiš. Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 1. 7. 1901. Pre jeho slovenské presvedčenie ho často prekladali. V r. 1901 bol kaplánom v Hornej Zubrici (Poľsko). Od r. 1902 spravoval farnosti Kvačany a Nižné Matiašovce, v r. 1903 kaplán a v r. 1904 správca farnosti Bijacovce, v r. 1905 Podvilk, Zubrohlava, Ústie nad Oravou, v r. 1906 správca farnosti Brutovce a kaplán v Tvrdošíne, v r. 1908-1910 vo Veličná, v r. 1910 krátko Vyšné Repaše, potom opäť kaplán a od r. 1911 farár Veličnej. Od r. 1919 je riaditeľom biskupskej kancelárie v Sp. Kapitule a rektor spišského kňazského seminára. V r. 1920 bol vymenovaný a 13. 2. 1921 vysvätený za spiš. biskupa. Zomrel v Říčanoch u Prahy 4. 8. 1965.

    Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Pri krste 15.11.1877 dostal meno Ján. Jeho otec bol v tom čase kostolníkom. Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval v r. 1883–1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky v Stankovanoch, kde bol jeho ujček Anton Klimčík farárom. Po skončení nižšieho gymnázia v Trstenej študoval na gymnáziu v Ružomberku (1893–1895). 2. septembra 1895 nastúpil na teologické štúdiá v Spišskej Kapitule.

    Kňazské svätenie prijal 1. júla 1901 z rúk spišského biskupa Pavla Smrečányho v katedrále sv. Martina. Primičnú omšu slávil v rodisku 7. júla 1901. Po vysviacke dostal prvé kaplánske miesto v Hornej Zubrici, na hornej Orave, kde nastúpil 22. júla 1901. Nadviazal kontakty s farármi v okolitých farnostiach, najmä s tými, ktorí si zachovali slovenské povedomie a venovali sa nábožensko-kultúrnemu vzdelávaniu svojich veriacich. Patril k nim Jozef Bonko z Nižnej Lipnice, Andrej Hromada z Jablonky, Andrej Doránsky z Hladovky, Štefan Haluška z Oravky i Andrej Hlinka R. 1902 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, r. 1903 v Bijacovciach. Po mesiaci bol preložený do Podvlku na Orave, o dva mesiace do Zubrohlavy a po šestich mesiacoch do Ústia nad Oravou. Od 25. marca 1906 do 8.septembra 1908 bol kaplánom v Tvrdošíne. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Zaviedol poklonu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, naučil veriacich modliť sa ruženec, katechizoval, navštevoval chorých a chudobných. Veľkú pozornosť venoval deťom. Veriaci si ho veľmi vážili aj pre jeho záujem o problémy a starosti ich každodenného života. Jeho aktívna činnosť najmä medzi mládežou nebola prijateľná pre oficiálne úradné miesta najmä v čase, keď v Uhorsku prebiehali veľké politické boje. Ján Vojtaššák v Tvrdošíne založil slovenský spevokol, čitateľský spolok, ktorý sám zásoboval slovenskými literárnymi dielami i dostupnými odbornými knihami. V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, najmä Kráľovnú Svätého Ruženca a Posla Božského srdca. Založil aj potravinový spolok. Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk. Školská stolica tento návrh prijala.

    8. 9. 1908 dostal dispozíciu za kaplána vo Veličnej. Bol preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911. Patrón farnosti – Oravský komposesorát v júni 1911 riešil neobsadené miesto farára vo Veličnej, poslal na biskupský úrad žiadosť pre Jána Vojtaššáka a diecézny biskup Alexander Párvy ho vymenoval za farára vo Veličnej. Vo Veličnej pôsobil do r. 1919, kedy bol ustanovený za riaditeľa biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule a neskôr aj za rektora bohosloveckého seminára.

    13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Jeho biskupská konsekrácia sa uskutočnila dňa 13. februára 1921 v starobylej Nitre. Spolu s Jánom Vojtaššákom boli na biskupov vtedy vysvätení: Dr. Karol Kmeťko a Dr. Marián Blaha. Konsekráciu vykonal nuncius Svätého stolca v Prahe Klement Micara, titulárny arcibiskup apumenský. Spolusvätiteľmi boli biskupi Karol Kašpar a Antonín Podlaha. 27. februára 1921 zaujal svoj biskupský stolec Od začiatku biskupskej služby čelil mnohým prekážkam a problémom. Spoločnosť bola v morálnom rozklade, šírilo sa sociálne nepriateľstvo na dedinách, vznikala triedna nenávisť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Rozpory medzi obyvateľov vnášalo aj prijímanie myšlienok marxistického boľševizmu.

    Vnútorné napätie v štáte stupňovali vzťahy medzi oboma národmi, medzi Českom s rôznymi sociálnymi prúdmi a voľnomyšlienkárskymi ideami, ľavicovými, socialistickými a ateistickými názormi, ktoré podporovalo aj oficiálne politické vedenie štátu (T. G. Masaryk, E. Beneš, V. Šrobár) a Slovenskom s obyvateľstvom a hŕstkou slovenskej inteligencie s konzervatívnejším vzťahom k novotám, neraz vzbudzujúcim obavy i odpor. Cirkevní predstavitelia vidli zápas s vládnymi zásahmi proti právam a pôsobeniu Cirkvi: zrušenie gymnázií, tlak na katolícke stredné školy a na ľudové školy; snaha o odluku Cirkvi od štátu, ktorá bola neuskutočniteľná bez toho, aby Cirkev neutrpela ťažkú ranu. Problém bola snaha o reformu cirkevného života, ktorá našla živý ohlas najmä v Česku. Vyústila odchodom 230 kňazov a 1 388 000 ľudí z katolíckej do novovytvorenej Československej cirkvi. Známy je vznik Československej cirkvi v Liptovskej Osade. Ján Vojtaššák sa usiloval duchovne obrodiť veriacich svojej diecézy. Za účinný prostriedok považoval ľudové misie. Trval na ich pravidelnom usporiadaní vo farnostiach. Prehĺbenie duchovného života podporili duchovné cvičenia pre kňazov, i pre sociálne skupiny laikov. V kláštoroch sa viedli duchovné cvičenia pre mužov. Pre ženy (najmä učiteľky) sa konávali duchovné cvičenia v kláštore sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Levoči. Takto sa podarilo v diecéze utvoriť na širšej základni laický apoštolát.

    Súčasťou jeho úsilia o duchovnú obnovu diecézy boli aj jeho pastierske vizitácie v jednotlivých farnostiach. Niekoľkokrát navštívil každú farnosť. Vizitácie boli pre neho zdrojom poznania veriacich, a pre nich zasa príležitosťou povzbudenia a posilnenia prítulnosti a dôvery voči nemu. Úsilie o duchovnú obnovu diecézy postavil na Eucharistii. Odporúčal založiť vo farnostiach Arcibratstvá večnej poklony, v ktorých by sa zoskupili ctitelia Eucharistie, a obnovil večnú poklonu vo farnostiach. Uskutočnili sa diecézne eucharistické kongresy v Kežmarku, v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Tvrdošíne. Sám bol účastníkom svetových eucharistických kongresov (Viedeň 1912, Chicago 1920, Kartágo 1930, Dublin 1932). Dal prebudovať kňazský seminár v Spišskej Kapitule. V diecéze bolo postavených 16 nových kostolov, 17 fár, 9 kultúrnych domov, 10 zväčšených kostolov.

    Zvlášť mu záležalo na výchove a vzdelávaní detí. Veľmi dôležitá bola aj príprava učiteľského dorastu. Spišská diecéza mala síce vybudovaný učiteľský ústav (z roku 1819), ale nevyhovoval už moderným požiadavkám. O plánovanej novostavbe učiteľského ústavu s internátom informoval už r. 1924. Vybudovaný učiteľský ústav dal do správy členom rehole Školských bratov. Pre budúce učiteľky vybudoval učiteľský ústav v Levoči spojený s ľudovou školou, meštianskou školou a školou domácich náuk. Viedli ho sestry Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Slovenskí biskupi si rozdelili organizačnú prácu. Jánovi Vojtaššákovi pridelili charitu. Pre siroty zabezpečil sirotinec v Spišských Vlachoch. Kúpil kaštieľ v Mokradi na Orave, ktorý slúžil potom oravským opusteným deťom. Známa je jeho veľká podpora pre sirotinec v Ružomberku. Charitu odporúčal zriadiť v každej farnosti, aby sa postrehli hmotné i duchovné potreby ľudí odkázaných na pomoc iných. Pri Charite odporúčal zriadiť spolky na ochranu slúžok a sluhov. Poznal aj život slovenských emigrantov, ktorých hospodárska kríza a bieda prinútili opustiť vlasť. Odporúčal pre nich aspoň zaevidovanie v Spolku svätého Rafaela v Prahe, ktorý sa staral o hmotné i duchovné potreby vysťahovalcov.

    V Bratislave bol vybudovaný ústav Charitas (pre ubytovanie vysokoškoláčok), bola tu zriadená aj ústredná kancelária Charity. Pre potreby Ústrednej Charity dal Ján Vojtaššák vybudovať objekty v Dolnom Smokovci. Internácia je druh trestu, keď je človek obmedzený v určitých občianskych a ľudských právach, bez slobody pohybu a donútený zdržiavať sa iba na obmedzenom mieste. Takýto trest uvalila štátna moc aj na biskupa Jána Vojtaššáka. Vývoj udalostí od januára do mája 1945 bol zložitý. Práve v tomto období biskup Ján vystúpil na obranu práv Cirkvi. Nesúhlasil s poštátnením cirkevného školstva, bránil právo Cirkvi na slobodné hlásanie kresťanskej náuky, na náboženskú výchovu v školách, na sociálnu činnosť, tlač, náboženské spolky a organizácie, rehole, výchovu kňazov a na neobmedzený styk s Rímom. Tak sa dostal do konfliktu so štátnou mocou. 5. mája 1945 musel opustiť biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ bol prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde bol bez obvinenia sedem mesiacov žalárovaný. Do diecézy sa vrátil 30. novembra 1945.

    3. júna 1950 bol znovu internovaný. Bol mu znemožnený styk s kňazmi a veriacimi a stále bol pod dozorom zástupcu štátnej vrchnosti. Nemohol sa slobodne pohybovať ani na území Spišskej Kapituly. 15. septembra 1950 večer biskupa Jána Vojtaššáka štátna bezpečnosť zatkla a 16. septembra 1950 dopravila do väzenia v pražskej Ruzyni. Začal sa pripravovať proces s „vlastizradnými“ biskupmi – Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom. Biskupi boli obvinení z úkladov proti republike, velezrady, vojnovej zrady a vyzvedačstva. Zverské metódy, vynútené odpovede, ostré výsluchy spôsobili, že napokon biskupi podľahli psychickému tlaku i fyzickému násiliu. 10.–15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave. Biskup Ján bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, zhabanie majetku a pol milióna korún pokuty. Prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave. 14. júna 1956 mu prerušili trest a určili pobyt v Děčíne v Charitnom domove. Prerušenie výkonu trestu mal zrušené v apríli 1957. Opäť bol pol roka vyšetrovaný v Žiline, kde boli viacerí kňazi zo Spišskej diecézy súdení pre „rozvracanie základov ľudovodemokratického zriadenia“. Biskupa čakali väznice v Ilave, vo Valdiciach, na Pankráci v Prahe.

    5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený na slobodu, vrátil sa na Slovensko, ale len tri týždne mohol byť v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka na fare. Opäť bol prinútený odísť do Charitného domova v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Prevezený bol do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde 4. augusta 1965 zomrel v 88. roku života, v 64. roku kňazstva a v 44. roku biskupskej služby. Pochovaný bol 7. augusta 1965 v rodnej obci Zákamenné. Na pohrebe sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí zo Zákamenného, okolia i z celej diecézy aj napriek tomu, že štátne úrady zakázali autobusovú dopravu smerom do Zákamenného. Kňazov sa zúčastnilo asi 200. Pohrebné obrady vykonával biskup Ambróz Lazík, trnavský apoštolský administrátor Hrob Božieho sluhu Jána v Zákamennom sa v čase prenasledovania veriacich totalitným režimom stal pútnickým miestom. Prichádzali k nemu jednotlivci i skupiny z celého Slovenska, aby mu vzdali úctu, a aby si od neho vyprosovali rôzne milosti. Jeho hrob nikdy nebol bez živých kvetov.

    Podnet k začatiu procesu blahorečenia Jána Vojtaššáka dal pápež Ján Pavol II. pri svojej druhej návšteve Slovenska v roku 1995. Biskup František Tondra menoval v máji 1996 komisiu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiály a pripraviť dokumenty pre druhú fázu, ktorá prebieha v Ríme. 31. októbra 2001 sa na diecéznej úrovni ukončil proces blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Zozbierali sa svedectvá, na základe ktorých by ho mohla Cirkev postaviť na oltár a predstaviť ako vzor kresťanskej svätosti a orodovníka pre veriacich našich čias. V novembri 2001 beatifikačný spis odovzdal spišský diecézny biskup František Tondra na Kongregáciu v Ríme.

    Od začiatku procesu blahorečenia biskupovi Jánovi Vojtaššákovi prislúcha titul „Boží sluha“. Proces blahorečenia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, sprevádzajú modlitby veriacich po celej diecéze i na celom Slovensku za jeho blahorečenie. Vyhlásenie niekoho za blahoslaveného alebo svätého v duchu viery treba považovať za veľký dar od Boha a zvláštnu milosť, ktorú si treba vyprosiť. Na základe rozhodnutia diecézneho biskupa Františka Tondru sa v rámci procesu blahorečenia uskutočnila exhumácia 30. 6. 2003. V prítomnosti kompetentných osobností cirkevného i občianskeho života bol otvorený hrob Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Keďže kovová truhla, v ktorej bol pochovaný Ján Vojtaššák, nebola porušená, bez otvárania rakvy boli pozostatky prevezené do Martina na Ústav súdneho lekárstva na odborný výskum. S telesnými pozostatkami Božieho sluhu Jána sa prišlo rozlúčiť aj značné množstvo veriacich zo Zákamenného.

    Po skončení výskumu telesných pozostatkov Božieho sluhu, Jána Vojtaššáka v Martine, boli pozostatky prevezené na Spišskú Kapitulu. Dňa 11. novembra 2003 ich spišský diecézny biskup František Tondra, za veľkej účasti kňazov a veriacich diecézy, uložil do pripravenej hrobky v kaplnke Zápoľských v Katedrále sv. Martina. Tu budú telesné pozostatky Božieho sluhu Jána čakať na vzkriesenie. Časť telesných ostatkov dňa 14. 12. 2003 uložil pomocný biskup Mons. Andrej Imrich do pôvodného hrobu na cintoríne v Zákamennom.
  • 1903-1909 Martin Dolyák
    narodil sa 25. 10. 1869 v Spiš. Štiavniku. Vysvätený bol 29. 6. 1893. Ako kaplán pôsobil v Nemeckej Ľupči, v r. 1894 v Čimhovej, v r. 1895 v Markušovciach, 1897 v Hruštíne, 1898 v Bzinách, 1899 v Pucove. Neskôr pôsobil ako kaplán v Kežmarku a v r. 1903-1909 ako farár v Kvačanoch a správca Nižných Matiašoviec.
  • 1909-1911 Leopold Stano
    narodil sa v Ružomberku 3. 2. 1876. Za kňaza bol vysvätený 4. 4. 1899. Jeho prvým pôsobiskom boli Bijacovce, kde pôsobil ako kaplán a v r. 1902-1908 ako kaplán v Jablonke. Neskôr pôsobil ako administrátor v Novoti, ako kaplán v Štrbe a od r. 1909 ako administrátor v Kvačanoch a Nižných Matiašovciach. V r. 1910 spravoval farnosť Kvačany, keď bola farnosť Nižné Matiašovce obsadená iným administrátorom. Ako administrátor spravoval Matiašovce aj v r. 1928-1931. Zomrel r. 1950.


1911-1924 administrátori:

  • 1911-1922 Ján Dorník
    narodil sa 22. 12. 1876 v Lúčkach. Vysvätený za kňaza bol v Budapešti 30. 6. 1900. Kaplán v Sedliackej Dubovej, v r. 1902 v Nižných Ružbachoch, 1903 v Hybiach, 1904 v Lokci, 1906 v Zázrivej a Hruštíne, v r. 1907 v Rabči, 1909 v Podvilku (Poľsko) a od r. 1910 v Nižných Matiašovciach. V r. 1922 odišiel do Spiš. Bystrého, kde bol najskôr administrátorom a od r. 1923 farárom.

    28. novembra 1910 bol menovaný za správcu farnosti Liptovské Matiašovce. O jeho účinkovaní v Matiašovciach niet písomných záznamov, pretože archív farnosti vyhorel. Biskup Ján Vojtašák ho krátko po svojom nastúpení do biskupského úradu ustanovil za správcu farnosti Kubachy – dnes Spišské Bystré. Stalo sa tak 15. júla 1922 a už 15. mája 1923 ho menoval farárom. V Sp. Bystrom „V r. 1925 postavil krásny kostol, … a uskutočnil viac významných vecí v našej obci a farnosti. Napísal matriku každého rodu podľa priezvísk od r. 1700 do r. 1929. Potom napísal „Historia domus„ o histórii našej obce a farnosti. Mal blízke vzťahy s pánom biskupom Jánom Vojtaššákom a Andrejom Hlinkom.

    V školskej kronike je o ňom záznam: „Za kubašského farára bol vymenovaný Ján Dorník, ktorý túto stanicu zaujal 1. augusta 1922. Pri príchode nového farára ľud ho s nadšením vítal… Uvítaciu reč povedal František Hagovský, správca, učiteľ a starosta obce. Príchodom nového predsedu školskej stolice nastáva nový a slovenskejší život v škole, v chráme a v obci. Keďže nový pán farár bol rodom a cítením oduševneným Slovákom. Radosť bolo počuť jeho kázne v klasickej slovenčine. Po štrnásťročnom účinkovaní vdp. farár Ján Dorník odišiel k svojmu Veľkňazovi 31. augusta… Pochoval ho jeho bývalý priateľ pápežský protonotár Andrej Hlinka.“

    Popradský dekan Štefan Mnoheľ napísal do „ Slováka“: „Ján Dorník bol veľkým vlastencom, Slovákom, rodoľubom. Húževnatou drobnou prácou vyoral hodnú brázdu na roli dedičnej vo svojej farnosti. Jeho pričinením bol postavený krásny kostol. Ako kňaz žil životom asketickým, zasluhuje si epiteton „ horlivý kazateľ Božieho ľudu“. O školstvo sa vzorne staral, čoho svedkom je terajší stav budov a dosť vysoký stupeň kultúry jeho farníkov. Založil a viedol „ úverné družstvo„. Zomrel v Spiš. Bystrom 31. 8. 1936.
  • 1922-1924 Ondrej Doranský
    narodil sa 11. 11. 1863 v Námestove. Vysvätený za kňaza bol 3. 6. 1886. Pôsobil na rôznych miestach: ako kaplán v Zákamennom, v Lipt. Lúžnej, od r. 1888 v Lipt. Sv. Mikuláši, od r. 1891 v Kežmarku. V r. 1891 sa stal farárom v Prosieku, v r. 1898 v Ružomberku–Bielom Potoku, v r. 1902 v Hladovke. V r. 1922 prišiel do Matiašoviec, kde bol najprv administrátorom.

1924-1928 piaty matiašovecký farár Ondrej Doranský

Od r. 1924 farárom. V r. 1928 sa vzdal kňazskej stanice pre pokročilý vek. Zomrel 21. 12. 1937

1928-1931 administrátor excurrendo Leopold Stano

Ondrej Doranský odišiel na dôchodok 28. 10. 1928. Dočasným správcom sa stal niekdajší administrátor, farár v Kvačanoch Leopold Stano. Biskup Ján Vojtaššák vymenoval nového administrátora až 23. 4. 1931.

1931-1969 administrátori:

  • 1931-1945 Ján Bukna
    narodil sa 10. 12. 1886 v Nemeckej Ľupči. Za kňaza bol vysvätený 2. 1. 1910. Pôsobil ako kaplán v Rabči, Chyžnom, Liskovej, Švábovciach, Spiš. Bystrom, administrátor vo Vikartovciach, kaplán v Sedliackej Dubovej, Smižanoch, administrátor v Kolačkove, Lehnici, kaplán v Spiš. Hrhove, Hybiach, Námestove, Bobrovci, Zázrivej a od r. 1930 administrátor v Nižných Matiašovciach, kde 18. 3. 1945 zomrel a tu je aj pochovaný.
  • 1945 Adam Repáši
    Na sklonku vojny, 18. 3. 1945 náhle zomrel Ján Bukna. Pre frontové udalosti bolo však málo pravdepodobné, že by biskupský úrad vymenoval urýchlene nového kňaza. Farníci sa ale dozvedeli, že v Ráztokách (obec zatopená vodami Liptovskej Mary) je evakuovaný kňaz Adam Repáši z Vranova 1929-1945. Keďže v tom čase nebolo vôbec spojenie s biskupským úradom, najmä kvôli frontovej línii pri Lipt. Sv. Mikuláši, Repáši sa presťahoval do Nižných Matiašoviec a dočasne tu pôsobil ako administrátor. (Pochovaný 20.03.1964, Košice – Verejný cintorín?)
  • 1945-1951 Gabriel Chlebák
    narodil sa 5. 10. 1911 v Podolínci. Po vysvätení 29. 6. 1938 pôsobil najskôr ako kaplán v Ľubici, od r. 1940 v Smižanoch, v r. 1942-1945 v Námestove a v r. 1945-1951 ako administrátor v Lipt. Matiašovciach. Neskôr bol správcom farnosti Veľká Lomnica, v r. 1952-1995 pôsobil vo farnosti Poprad-Veľká. V r. 1995 odišiel do dôchodku.
  • 25. 4. 1997 napísal:
  • Keď hľadím na dnešné Slovensko, vidím, že sa v ňom stále viac hromadia isté nevysvetliteľné záhady, ktoré však nie sú nijakou naivnou hrou, ale naopak, predstavujú stále viac hrozivé nebezpečenstvo. Vari už ani netreba spomínať také staré záhady, ako bol únos prezidentovho syna, výbuch auta s korunným svedkom, výbuch pred domom neposlušného poslanca a ďalšie, ktoré začali otriasať naším pekným malým Slovenskom. Treba sa nám všetkým nad tým zamyslieť, predovšetkým kresťanom. Som osemdesiatšesťročný kňaz, ktorý sa usiluje vidieť už ďalej, ako sú hranice nášho viditeľného sveta. Usilujem sa vidieť až za horizont. A predsa mi nedá, aby som nehľadel plne a reálne i do tohto nášho malého slovenského sveta a nevidel jeho veľké nebezpečenstvá. Naša spoločnosť je plná rozporov, násilenstiev, arogancie i bezohľadnej lži. Pravda znova u nás žobre pri dverách. A ja musím povedať, že aj vinou mnohých kresťanov, ktorí zabudli na svoje miesto a dali sa obalamutiť, zvolili si vo voľbách ľudí odchovaných a napájaných komunistickými ideami. Už starí Rimania poznali zásadu „divide et impera“, rozdeľuj a panuj! Všetky totalitné moci využívali túto zásadu na uchopenie a udržanie moci. Komunisti sa v päťdesiatych rokoch snažili o to isté. Totálne rozdelili a rozložili spoločnosť. Nerozpakovali sa rozbiť ani cirkev, rozbili biskupský zbor, klérus i veriacich. Tí dnešní to robia tak isto. Už nie v mene „pokrokovej“ marxistickej ideológie, ale v mene slovenskosti. Volám kresťanov Slovenska, aby sa nedali oklamať a rozbiť, aby sme vedeli rozpoznať čierne od bieleho, pravdu od lži, dobro od neprávosti. Či vari naozaj nie sme my, veriaci kresťania, schopní rozoznávať duchov? Mali by sme pamätať na Kristove slová, kde varuje pred falošnými prorokmi a prikazuje nám, aby sme sa ich chránili! Zlo, ktoré rozvíja na Slovensku súčasná moc, tu nemá trvalého miesta. Zlo také očividné a lož taká priezračná sa na Slovensku nemôže natrvalo usadiť. Ale nebude pre nás kresťanov veľkou hanbou, ak často tí, ktorí sa k viere ani nehlásia, sú statočnejší v tomto úpornom boji o pravdu a spravodlivosť? Ako obstojíme pred súdom dejín? A ako raz aj pred súdom Božím, že znova ospravedlňujeme Barabáša a odmietame Krista? Kiežby nám všetkým kresťanom Pán udelil hojnosť svojich darov, aby sme vládali byť jeho dobrými svedkami a všetci sa pričinili o to, aby na našom krásnom Slovensku pravda prežiarila všetky záhady a konečne i u nás úcta k pravde zapustila hlboké korene. Zomrel 27. 2. 2001.
  • 1951-1969 Andrej Kovalský
    narodil sa 7. 9. 1898 v Spiš. Starej Vsi. Za kňaza bol vysvätený 29. 6. 1922. „Tiež dobre si počína farár Kovalský z Lipt. Matiašoviec, ktorý všade, či v kázni, v rozhovoroch s občanmi, tiež na mierových poradách hovorí o nutnosti udržania svetového mieru. Tiež hovoril, aby sa s. Hudáč dostal do Bobrovca a hovoril proti Koperdanovi.“ Situač. správa OCT v Lipt. Mikuláši, marec 1955. ŠOBA Bytča, KNV Žilina- odbor cirkevný, ukl. znak: cirkev 463/2 – Správy o sledovaní cirkevného života, kart. 76. Komunistická štátna bezpečnosť ho viedla od 15. 3. 1960. do 18. 4. 1968. ako agenta s reg. č. 2898 a krycím menom „Magura“.Zomrel 19. 11. 1969 a pochovaný je v rodisku.
  • 1968-1969 administrátor excurrendo Ladislav Hanus
    administrator Kvačany. Komunistická štátna bezpečnosť ho viedla od 25. 7. 1973 do 17. 11. 1979 s reg. č. 5534 ako preverovanú osobu a od 13. 5. 1986 do 11. 3. 1987 ako signálny zväzok s reg. č. 18855 a krycím menom „teológ“.

1969-1989 administrátori:

  • 1969-1975 Štefan Vojtaššák
    narodil sa 10. 8. 1909 v Zákamennom. Za kňaza bol vysvätený 20. 2. 1935. Kaplánoval v Ľubici, 1936 kapl. Podolínec, 1937 kapl. Ľubica, 1938 kapl. Ružomberok, 1939 adm. Jablonka. Z Jablonky pochádzal vodca hnutia za poľský Spiš a Oravu kňaz Ferdinand Machay, ktorý tam mal také silné zázemie, že Štefan Vojtaššák sa Spišskému biskupstvu stále sťažoval na nepriaznivú atmosféru, ktorá tam vládla: „Prosím Jeho Excelenciu o požehnanie k mojej ťažkej práci, a zároveň o pomoc na príslušných miestach, aby totiž len katolícki učitelia jako aj žandári sem (aspoň) do Jablonky sa dostali v budúcom čase (v škol. roku). Opakujem sem, lebo to bolo a je hniezdo polonofilstva, lebo p. Machay z Krakova (teraz farár na Źwierzincu všetko vymáhal len a len pre Jablonku). To sa nedá ani opísať, len ústne“.

    V súvislosti s osobou kantora sa vyjadruje: „Čudujem sa, že takéto sily sú posielané do Jablonky – sídla politických rozbrojov nielen poprevratových, ale aj dnešných. Lebo skutočne sú tu dva tábory ľudí: Polonofilov a Slovákov cítiacich“

    Viacerí poľskí kňazi odmietli zložiť sľub vernosti Slovenskej republike, preto ich Spišská diecéza začala od konca r. 1939 postupne odvolávať. Niektorých vláda vypovedala z územia Slovenska (napr. 13. decembra 1939 Július Lysek z Jablonky, ktorému umožnili vrátiť sa neskôr na územie SR, aby si mohol vybaviť majetkové záležitosti). 30. 12 1939 píše Štefan Vojtaššák: „Keďže vdp. Julian Lysek, bývalý farár, ešte hneď nemieni sa vzdialiť z územia slovenského, ale v súkromnom byte tu ešte asi do jari – keď mu to povolia úrady – tu v Jablonke celkom utiahnutý ostať, prosí si týmto o povolenie slúžiť sv. omše.“

    O znalosti slovenčiny detí napísal: „…novopostavená škola v Jablonke bude na pretrase. Totiž štát by tu chcel v budúcom škol. roku do nej umiestniť meštianku. Pán škol. inšpektor… aj od nás bol informovaný o tom, že deti sa sotva tohto roku naučia slovensky. O rok – dva áno.“ ASD Spišská Kapitula, inv. č. 448/1940. List Š. Vojtaššáka z 8. 2. 1940.

    Od roku 1945 bol kaplánom v Zákamennom a v máji sa stáva dočasným správcom zákamenskej farnosti. V Zákamennom pôsobí krátko, necelý rok. Od apríla 1947 bol farárom v Letanovciach, 1950 mimo past., 1953 ad,. Chmeľnica, 1955 mimo past. Zomrel 18. 3. 1982 v Pezinku.
  • 1975-1980 Andrej Čižmár
    narodil sa 10. 6. 1908 v Chlebniciach. Študoval na bohosloveckej fakulte v Spišskej Kapitule a za kňaza bol vysvätený 10. 2. 1935. V r. 1938 bol správcom farnosti v Černovej pri Ružomberku. Pôsobil tu od 14.8.1943 do 26.2.1953. Zatkli ho a obvinili z napomáhania „vatikánskym agentom“ Štefanovi Milanovi a Štefanovi Nahálkovi. Prechovával ich, dával im jedlo a peniaze. Diskreditovali ho aj preto, že bol odchovancom biskupa Jána Vojtaššáka. Na svojej fare im umožnil písať protištátne knihy a letáky. Ukrýval ich, pritom vedel, že sú hľadaní bezpečnostnými orgánmi. Prokurátor ho preto žaloval a týmto obvineniam musel čeliť na súde.

    Jeho obhajoba znela: „vinným sa cítim čiastočne… pretože moja trestná činnosť spočíva v tom, že som ukrýval „Štefana Milana a Štefana Nahálku, a to v roku 1952. Poskytol som im stravu a peniaze.“ Súd tohto kňaza a mnohých iných sa konal 14. januára 1954 na Krajskom súde v Žiline. On bol odsúdený na deväť rokov za: „protištátnu činnosť proti ČSR, za špionáž v prospech Vatikánu, za združovanie proti republike, za pomoc v ilegálnom úteku z ČSR, za nižšie duchovenstvo, za šírenie nepravdivých správ – verejné poburovanie, za spoluprácu s agentmi Vatikánu.“ Okrem tohto trestu mu bolo odobraté čestné občianske právo na päť rokov, a celý jeho majetok prepadol v prospech štátu. Ondrej Čižmár si odpykal trest, odsedel deväť rokov a na slobodu bo prepustený až v roku 1961. Zostal neustálou kontrolou ŠtB a bol na neho nasadený tajný spolupracovník pod krycím menom „Príroda“, ktorý na neho donášal ŠtB. Správy naznačujú, že to bol človek, ktorého veľmi dobre poznal.Na dôchodok odišiel od 1. 1. 1980 do Chlebníc, kde 6. 10. 1986 zomrel po prevoze do nemocnice. Pochovaný je na miestnom cintoríne
  • 1980-1981 Jozef Bieľak
    narodil sa 19. 1. 1950 v Reľove. Za kňaza bol vysvätený 17. 6. 1972. Pôsobil ako kaplán v Poprade. V r. 1974-1980 ako správca farnosti Lokca. V r. 1980 spravoval farnosť Lipt. Matiašovce a od apríla 1981 do 11.7.1995 Černová a Hrboltová. Od r. 1995 špirituál v kňazskom seminári v Sp. Kapitule. Komunistická štátna bezpečnosť naňho od 10. 4. 1980 do 25. 6. 1982 viedla signálny zväzok pod reg. č. 10907 s krycím názvom „Biely“.
  • 1981-1989 Michal Lipták
    narodil sa 12. 2. 1951 v Zemplínskych Hámroch. Študoval na Karlovej univerzite v Litoměřiciach. Vysvätený za kňaza bol v roku 1975. Za kňaza bol vysvätený 28. 6. 1975. Pôsobil ako kaplán v Lipt. Lúžnej a v r. 1977-1980 ako správca farnosti v Lechnici. Neskôr bol kaplánom v Markušovciach, správcom farnosti Lipt. Matiašovce a od r. 1989 Mníšek na Popradom. Od r. 1998 je farárom fanosti Poprad – Spiš. Sobota. Komunistická štátna bezpečnosť naňho od 3. 3. 1981 do 20. 5. 1991 ho viedla pod reg. č. 14722 a od 10. 6. 1981 do 30. 9. 1982 ho viedla pod reg. č. 11972 ako preverovanú osobu s krycím menom „Hámor“.
  • 1989-1991 administrátor excurrendo Vladimír Martinický
    narodil sa 29. 7. 1930 v Bytči. V 8. ročníku gymnázia v Žiline sa so skupinou spolužiakov postavil proti komunistami organizovanej Katolíckej akcii, rozširoval pastierske listy z r. 1949, kresťanskú filozofickú literatúru a počúval vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Všetci boli postavení pred Štátny súd v Bratislave, ktorý vyniesol rozsudok 24. novembra 1950. Za kňaza bol vysvätený až 8. 12. 1973 v Brne. Od r. 1987 spravoval farnosť Kvačany a od r. 1989 excurrendo aj farnosť Lipt. Matiašovce. Od r. 1991 pôsobil ako farár v Oravskom Podzámku. V r. 2000 odišiel na dôchodok do Bytče. Komunistická štátna bezpečnosť ho od 2. 6. 1980 ako kandidáta tajnej spolupráce a od 26. 6. 1980 do 30. 8. 1983 ako agenta s reg. č. 11034 a od 23. 9. 1983 do 12. 1. 1984 s reg. č. 14456 ako nepriateľskú osobu s krycím menom „Rubín“. Zomrel 25. 6. 2008.

1991-2022 šiesty farár Marcel Šiškovič

Narodil sa 16. 1. 1951 v Bijacovciach, za kňaza bol vysvätený 30. 11. 1974. Po vysviacke mu komunistický režim nedovolil konať kňazskú službu. Od r. 1976 pôsobil ako kaplán v Zázrivej, v r. 1979 Rabči a r. 1980 Tvrdošíne. V r. 1981 bol kaplánom v Podolínci, spravoval farnosti Dovalovo, Hubová, Stankovany, Mníšek nad Popradom. V r. 1982 bol kaplánom v Ružomberku. V r. 1983-1986 bol znova mimo pastorácie. Od r. 1986 správoval farnosti Dovalovo a Malužiná. Od r. 1991 je farárom v Lipt. Matiašovciach. Do úradu farára ho uviedol diec. biskup František Tondra. V r. 1991-2001 rokov spravoval aj farnosť Kvačany. Počas jeho pôsobenia bol postavený a r. 1997 konsekrovaný filiálny kostol v Lipt. Sielnici a v r. 2002 konsekrovaný farský kostol. V r. 2004 začal rozsiahlu rekonštrukciu farskej budovy. Na prelome r. 2005-2006 viedol komisiu Presbyterskej rady pre prípravu Druhej synody Spiš. diecézy, ktorej prvé zasadanie bolo v Lipt. Matiašovciach. Komunistická ŠTB ho od 21. 3. 1980 do 17. 9. 1981 s reg. č. 10849 a od 5. 7. 1982 do 21. 2. 1983 viedla ako preverovanú osobu s reg. č. 15588 a krycím menom „Šírava“.

2002

K farnosti sv. Ladislava bola dekrétom biskupa Františka Tondru pričlenená filiálka Svätých Cyrila a Metoda v Lipt. Sielnici.

2022 administrátor
  • 2022 Michal Pásztor
    4. 7. 2022 administrátor Spišskej diecézy sede vacante Ján Kuboš a titulárny biskup sídla Quiza vymenoval za farského administrátora farnosti Michala Pásztora, narodeného v Žiline, bývajúceho v Kraľovanoch.